Nemali ste zatiaľ dosť buzzwordov? Ale no taak, veď ešte tu máme Internet of Things, sieť sietí, miliardu zariadení zapojených do webu, vrátane tých najzbytočnejších! Srandy bokom, isté je, že každým dňom bude do internetu zapojených viac a viac zariadení, u ktorých by nám to nikdy nebolo napadlo. K tejto téme na Singularity University hovoril Brad Templeton.

Jáá bych všechny ty internety a počítače zakázala!

• Internet sa rozbehol vďaka:
  • early adopterom (ľudia, ktorí sú ochotní platiť peniaze za veci, ktoré zatiaľ fungujú len obmedzene, ale sú inovatívne)
  • otvoreným a „hackovateľným“ platformám (ľudia sa mohli so systémami hrať, skúšať, rozvíjať open-source spoločne)
  • ilúzii „zadarmo“ (internet vyzerá ako niečo, čo je zadarmo. V skutočnosti nie je – platíš za pripojenie providerovi, za mobilné dáta, za niektorý obsah na nete – ale napriek tomu všeobecný pocit je, že internet je zadarmo)
  • najdôležitejšie: že internet je „stupid network“
• Koncept „stupid network“ si zaslúži hlbšie vysvetlenie. Telekomunikačné firmy kedysi mali „smart networks“ – ak si chcel niečo urobiť (napr. zapnúť CLIP – heeej, pamätáte na časy, keď kto mal CLIP, ten bol páán a ako sa na teletexte dali kupovať za 100 Sk kódy na aktivovanie CLIP, ktoré nikdy nefungovali?), musel si zavolať operátorovi a ten ťa za to skasíroval. Kontrola bola totiž na ich konci – z tohto hľadiska „smart“. Lenže tým pádom brutálne okresávali akúkoľvek kreatívu okolo.
• Najväčšia výhodu internetu teda je, že je to v podstate „stupid network“. Od svojho vzniku na ňom neboli prakticky žiadne zásadné zmeny. „Smart“ časť máš vo svojom počítači, telefóne. Internet necháva možnosti inovácie na okraji (tým pádom voľné, bez otázok), nie vo svojom jadre (kontrolované, musíš pýtať povolenie) a preto sa z neho stalo fantastické eldorádo nápadov, nástrojov a revolúcií.
• Príklad: Skype by nevznikol, keby sa chalani z Estónska spýtali telekomunikačných spoločností, či niečo také môžu urobiť. Vznikol vďaka internetu, kde si sa nikoho nemusel pýtať, či to môžeš robiť.

„Software is eating the world. If you’re not a software company, soon, you won’t be a company.“ (Softvér postupne ovláda svet. Ak vaša firma nie je softvérová spoločnosť, čoskoro nebude firmou.) (Brad Templeton)

• Mnohé firmy stále píšu svoje 5, 10-ročné plány. Zbytočne. „Viem, ako to bude vyzerať v roku 2025? Nie. Ale viem, že ich plán je nesprávny.“ V roku 2025 proti nim budú bojovať start-upy, ktoré vzniknú so skúsenosťami z roku 2024. Kľúčom je flexibilita. Preto softvérové firmy. Ak by dnes chcelo AirBnb zmeniť svoj biznis, musia dať peniaze do napísania nového kódu, ale vypustiť ho von ich nestojí nič.
• LOL 😃 NASA vypustila mašinku k Plutu tak dávno, že kým sa tam tá mašinka dostala, Pluto prestalo byť planétou 😃 Avšak, keď sa tam dostala, bežal na nej omnoho modernejší softvér, ako keď vyrážala na svoju cestu, s funkciami nepredstaviteľnými pre ľudí, ktorí ho pôvodne navrhovali. Prečo? Lebo NASA rozmýšľa ako softvérová firma.
• Jasné, že to netreba brať do extrému – potraviny na rohu asi nebudú musieť rozmýšľať týmto spôsobom… aj keď… videli ste toto video?

• Tak teda, pozrime sa bližšie na ten Amazon Go. Toto video obletelo svet. Jednoducho vojdete do obchodu, zoberiete si, čo chcete a vyjdete von, bez toho, aby ste sa zdržovali nejakou pokladňou. (Neviem, čo okolo toho robia taký humbuk, niektorí zákazníci to tak predsa robia už desaťročia…) Ale teraz vážne: kombinácia senzorov (camera vision, beacony, Blueetooth, RFID) sa dokáže postarať o to, že pri vchode do obchodu len priložíte mobil, zoberiete, čo chcete a vyjdete von. Žiadne čakanie v radoch, účet vám príde na mobil a automaticky sa stiahne zo spárovanej karty.
• Okrem toho, že je to rýchlejšie, šetrí to aj náklady – kde? Samozrejme na ľuďoch… (a sme pri našej obľúbenej otázke – čo s exponenciálnymi technológiami a ich vplyvom na zamestnanosť? Myslíme už na to?) Takýto obchod pritom už prechádza z fázy concept-store do toho, že v najbližšom čase má byť otvorený aj zákazníkom. Nehovoríme teda o budúcnosti o 5-10 rokov. Prvé také obchody už reálne vznikajú.
• O využití RFID na lokalizáciu kníh a možno aj self-checkout snívame aj v Martinuse už dlho, zatiaľ sú však žiaľ stále drahé a majú pri knihách svoje obmedzenia. Pozorne sledujeme ďalej.
• Dnes spojenie našich mobilov beží na obmedzenom verejnom frekvenčnom rozsahu, lebo zvyšok je regulovaný vládami. Ako sa postupne bude uvoľňovať, siete získajú väčšiu priepustnosť; vysielače mobilného signálu (BTS veže) sa možno stanú malými cloudami, ktoré budú robiť výpočtové veci, čo ešte viac zníži čas odozvy (teda ako rýchlo vám zariadenie dokáže odpovedať, resp. vykonať požadovanú sieťovú a/alebo výpočtovú funkciu).
• Google Loon je projekt Googlu, ktorý vypustil do stratosféry balóny. Vedia ich hýbať iba hore a dole; ich navigácia a pohyb sa deje prostredníctvom vzdušných prúdov. Len týmto primitívnym spôsobom ich už dokázali vo vzduchu udržať 190 dní, pričom 98 dní aj nad jednou konkrétnou krajinou (Peru). Celkovo ich balóny nalietali už viac ako 19 miliónov kilometrov. Inak testujú ich aj v obrovských hangároch pár sto metrov od sídla Singularity University v Californii.
• Dnes sú na internet pripojené 3 miliardy ľudí; projekty ako Google Loon alebo podobné od Facebooku (superľahké bezpilotné lietadlo / dron) či SpaceX (sieť 4425 satelitov) môžu priniesť dostupný internet na nedostupných miestach aj ďalším miliardám. Súvisí s tým aj kontroverzia, pretože firmy budú mať tendenciu preferovať pri tom pripojení svoje služby – čo je na jednu stranu legitímny pohľad z ich uhla, na druhú stranu ohýba myšlienku internetu ako takého.
• Čo to môže priniesť? Napríklad teleprezenciu. Na konferencii v Austrálii alebo evente kdekoľvek inde na svete by zrazu mohol byť ktokoľvek z vás, pri dostatočnej rýchlosti internetu aj s dostatočne realistickým pocitom. Bude to také dobré ako byť tam naozaj? Nie. Ale bude to aspoň na 1/3 také dobré? Pravdepodobne áno; naviac bez otravného lietania, presúvania sa a nociach v hotelových izbách. (I keď pre niektorých sú možno práve tie vrcholom konferencií… :-))
• Skombinujte to s virtuálnou alebo rozšírenou realitou – Magic Leap, CastAR a ďalší – bude to masívna disrupcia cestovania a konferencií, resp. objavenie úplne nových modelov. (Podobne ako pri mnohých ďalších veciach, virtuálny zážitok sprístupní doteraz nedostupné veci oveľa širším masám, no ten reálny sa pravdepodobne stane o to drahším. Malú ukážku dnes vidíte na koncertoch kapiel, ktoré mám pocit sú každým rokom drahšie – no vypočuť si ich na Spotify vás nestojí už takmer nič.)

Internet of Things (IoT – Internet vecí)

• Čo je vlastne internet vecí? Je to sieť všemožných zariadení, vozidiel, budov či čohokoľvek iného, čo má v sebe zabudované rôzne senzory a najmä, je sú pripojené na internet a dokážu navzájom komunikovať. (Tieto zariadenia sa často preto nazývajú „smart“. Čiže na to, aby ste niečo mohli označiť smart, stačí, že to vie počúvať a niečo hovoriť. Smart.) Od práčok a chladničiek, termostatov a svietidiel v domoch, cez smart hodinky a mašinky kontrolujúce vaše zdravie, po autá a elektrické siete
• IoT ešte vo veľkom reálne nefunguje, zatiaľ je to skôr buzzword. Avšak senzory, počítače a siete existujú a stávajú sa každým dňom menšie, rýchlejšie, lacnejšie a s menšími energetickými nárokmi.
• Týka sa to najmä senzorov, ktoré zažívajú nenápadný, no veľký boom – nenápadný najmä preto, že sa stávajú stále menšie a výkonnejšie, a tak ich neuvidíte. Avšak zakaždým, keď si kúpite nový mobil, sú v ňom pravdepodobne senzory, ktoré ešte 2-3 roky dozadu boli do takého zariadenia nepredstaviteľné. (Keď som prvýkrát videl, ako si môj iPhone uvedomuje svoju polohu cez gyroskop a akcelerometer, povedal som svojej 3310 „Tsa, vidíš to?! Uč sa!“)
• Raspberry Pi počítač za 5 USD. Cena drahšej kávy zo Starbucksu. Freescale Kinetis – miniatúrny počítač, ktorý je veľký ako priehlbinka na golfovej loptičke, stojí menej ako 1 USD a má výpočtovú kapacitu pravdepodobne vyššiu ako naše prvé PCčka (mimochodom, správa je stará už 3 roky…). Počítač sa bude ďalej zlacňovať. Káva zdražovať. Vitajte v dobe exponenciálov.
• S väčším rozvojom IoT súvisí otázka štandardov, kde máme klasický problém: skvelá vec na štandardoch je, že ich máme tak strašne veľa, že je ťažké si vybrať. Bluetooth Low Energy sa zdá byť dobrým miesotm na odpichnutie, lebo má dobré výsledky a najmä je už obsiahnutý v mnohých smartfónoch.

• Čo je však killer app internetu vecí? Zatiaľ nevieme. Určite to nie je chladnička, ktorá vám povie, že mlieko je pokazené. (Na to máte lepší senzor v ústach.) Ani práčka, ktorá si vie poklábosiť s termostatom. Asi ani telekonferencie pre psy.
• Amazon skúša vo veľkom ľuďom posúvať Amazon Dash, malé tlačidlá pripojené na internet a umiestnené v poličkách v kuchyni či na WC, ktoré stačí stlačiť, keď vám dojde Jar, Harmasan alebo Dru tyčinky, a rovno sa vám pridajú do nákupného košíka a objednajú.
• Viacerí možno máte doma smart žiarovky. Ja som skúšal LIFX aj Philips Hue – dobrá srandička, vedia meniť farby počas dňa, podľa hudby alebo len tak na váš príkaz, ale… zatiaľ možnosti zariadenia predbehli chuť uplatňovať to v praxi (ako to s mnohými geekovinami býva, všakže :-). Nie všetko je najpohodlnejšie ovládať cez mobil a väčšinou sa vám aj tak nechce rozmýšľať, aké svetlo práve chcete mať – no aj tak, point na tomto príklade je, že senzory sú dnes tak lacné, že stále viac sa ich oplatí pridávať do veci aj len „pre istotu“.
• Len prepojiť veci, aby boli connected, je však samoúčelné. Na SU sme mali aj hodinový pokec s Chuckom Robbinsom, šéfom firmy Cisco, ktorá sa dosť aktuálne sústredí aj na oblasť IoT. Vidí v tom obrovskú príležitosť – bilióny dolárov. Prepájajú štadióny, nemocnice.
• Nemohol od neho chýbať ani povinný bonmot: „AI is easy. A/V is hard.“ (Asi to bolo v momente, keď opäť vypadol projektor.) Čiže otázka je, kedy sa nám podarí vymyslieť také pripojenie projektora k počítaču, ktoré bude bezbolestné. Podľa Jakuba Ptačina to bude tak 50 rokov po tom, ako sa usídlime na Marse.
• IoT predstavuje samozrejme aj technologické výzvy. Z technologického pohľadu musíme vyriešiť to, že IP adresy pôvodného štandardu (IPv4) sa míňajú. IP adresa je vlastne unikátny identifikátor zariadenia v sieti, aby ostatné vedeli, kde ho nájdu (v skutočnosti sa stránka Google.com skrýva napríklad za číselnou adresou 216.58.214.206). Týchto adries je k dispozícii celkovo okolo 4,3 miliardy. To by malo byť v pohode, nie? Nuž, už sa minuli. Preto prichádza do hry nový štandard IPv6, ktorý ich má o niečo viac. Presnejšie, 340 sextiliónov. Ak z nejakého dôvodu pri dennej práci o sumičkách v sextiliónoch neuvažujete, a ani Príručka mladých svišťov nepomáha, tak sextilión je 10^36, teda jednotka s 36 nulami za ňou, teda taký bežný rozpočet priemerného projektu informatizácie štátnej správy na Slovensku. (Pekné prirovnanie bolo, že ak IPv4 je golfová loptička, tak IPv6 je Slnko. Alebo 1 milión IP adries pre každé zrnko piesku na zemi. Neviem, či to niekto aj matematicky overil, ale v každom prípade, malo by ich byť dosť veľa na to, aby sa nikdy nevyčerpali. Čo si samozrejme určite mysleli aj pri navrhovaní IPv4.)
• Vďaka týmto veciam môžu teoreticky všetky veci v budúcnosti byť „smart“ – lebo to bude prakticky nulový náklad. Ale samozrejme, opäť bude dôležité nepodľahnúť tomu ako náboženstvu a nerobiť to len preto, aby bolo – malo by to mať aj nejaký zmysel.
• Bezpečnostné výzvy súvisia s úrovňou zabezpečenia. Už sme zažili pár globálnych výpadkov internetu, kedy hackeri ovládli sieť internetových kamier, baby-monitorov a iných „smart“ zariadení a urobili veľký DDoS útok.
• Nepodceňujme, ako si ľudia vážia pohodlie, aj na úkor bezpečnosti. Mobilné telefóny nám umožnili odstrihnúť sa od káblov – no už vtedy to prišlo s rizikom, že vaša poloha je sledovateľná. A to hovoríme o staručkých Nokiách a Ericssonoch, kde určovanie polohy bolo tak akurát na základe triangulácie z BTS staníc. Aj tak sa však mobily presadili už vtedy. Potom pribudli do nich všemožné senzory vrátane GPS, no a najmä internet. Teoreticky nemusí byť ťažké kohokoľvek odpočúvať, sledovať jeho polohu, vidieť čo presne robí.
• Napriek tomu sa mobily a internet v nich používajú ako besné. Na internete zadávame svoje osobné údaje, zdieľame všetko možné. Lebo prínosy > riziká. Väčší problém však vidím v tom, že u mnohých ľudí to nie je vedomé riziko – chýba vzdelávanie.
• S tým súvisí aj otázka, čo so všetkými týmito dátami. Lebo momentálne nevieme. Výpočtová kapacita sa zväčšuje, ale dnes už vďaka tomu nedokážeme robiť skoky v rýchlosti – trpíme „baby making problémom“ (Ak sa jednej žene narodí dieťa po 9 mesiacov, ako rýchlo sa narodí dieťa, ak to bude robiť 10 žien?). Odpoveďou by mohli byť kvantové počítače, ktorých prednosťou je práve práca s megaobrovskými číslami. No a toto je veľmi dôležité, pretože práve na náročnosti práce s megaobrovskými číslami je založená moderná kryptografia. Zatiaľ sú však len v plienkach a pokusných podmienkach. No keď uvidíte programátorov a bankárov zrazu v spoločnej panike, budete vedieť, že sa podarilo rozbehať kvantové počítače.